Slovensko a eú
Jazyk
Slovenčina je...
-
spájajúca, niekedy sa o nej dokonca hovorí ako o esperante medzi slovanskými jazykmi. Vysvetlenie je jednoduché – radí sa medzi západoslovanské jazyky (spolu s češtinou, poľštinou, hornou a dolnu lužickou srbčinou), ale zároveň si zachováva mnoho javov typických pre južnoslovanské jazyky,
-
ľubozvučná, hovoríme tak o nej vďaka vďaka pomerne frekventovaným zvukovo zaujímavým spoluhláskam ď, ť, ň, ľ, ž, š, dž, č, ako aj dvojhláskam ia, ie, iu (slová ako čučoriedka, žinčica, zaujímavý),
-
jemná, pretože dokáže vytvárať obrovské množstvo zdrobnenín,
-
zložitá, lebo rozoznáva nielen prirodzené, ale aj gramatické rody,
-
jednoduchá, lebo používa len tri časy a veľa internacionálnych slov,
-
vie byť rodovo korektná, prejavuje sa to napríklad pri slovesách v préterite (muž išiel, žena spievala, dieťa sa hralo).
-
no niekedy sa jej korektnou byť nechce. Ženské priezviská síce majú v slovenčine svoju špecifickú formu (pán Slávik – pani Sláviková) a aj názvy povolaní či profesií vykonávaných ženami sa od mužských náprotivkov líšia (profesor – profesorka), no v súčasnosti sa tieto pravidlá často porušujú.
-
trocha archaická, niekedy zachováva staršie alternácie (noha – nôžka – nožičk, ruka – rúčka – ručička, krok – krôčik – kráčať, boh – božský – náboženstvo),
-
krkolomná, keďže v slovenčine spoluhlásky l, ĺ, r, ŕ môžu mať slabikotvornú funkciu, a tak sa v nej vyskytujú aj ťažko vysloviteľné slová bez samohlások (krk, stĺp, prst). Dokonca existujú aj vety bez jedinej samohlásky: Strč prst skrz krk.
Zvuky a znaky slovenčiny
Slovenská abeceda používa znaky latinky, využíva však aj mnohé „zvláštne” znaky, napríklad:
dĺžeň (á, é, í, ó, ú, ý, ĺ, ŕ),
mäkčeň (ď, ť, ň, ľ, ž, š, dž, č),
dve bodky (ä) – používa sa iba v prípade písmena a; v súčasnej slovenčine sa vyslovuje ako [e],
vokáň (ô) – vyzerá ako strieška a zapisuje sa ním diftong [u-o].
Vo výslovnosti sa rozlišujú krátke a dlhé samohlásky – dlhé samohlásky sa vyslovujú približne 1,5-krát dlhšie ako krátke. Kvantita, teda rozdiel v dĺžke trvania samohlások, však v slovenčine dokáže meniť význam slova, preto treba byť obozretný najmä v slovách, ako sú napr. sud – súd, parky – párky, tvar – tvár.
Slovný prízvuk je v spisovnej slovenčine spravidla na prvej slabike slova, a preto slabiky s dlhou samohláskou, ktoré sa nachádzajú vnútri alebo na konci slov, vyslovujeme bez prízvuku: kultúra, manažér (prízvučná slabika je podčiarknutá).
Dvojhlásky (diftongy)
V slovenčine nájdeme aj zaujímavé spojenia samohlások:
ia [i-a] piatok, sviatok
ie [i-e] biela, poschodie
iu [i-u] číta tretiu (novšiu) esemesku (iu existuje iba v gramatických príponách)
ô [u-o] nôž, stôl.
Vyslovujeme ich špecificky, splývavo, nie ako spojenia dvoch samostatných vokálov.
Spoluhlásky (konsonanty)
V slovenčine okrem grafém známych aj z iných jazykov nájdeme pomerne špecifické znaky, ktoré majú aj príznačnú artikuláciu. Špecifikom slovenčiny je napríklad existencia krátkeho a dlhého slabikotvorného – „krkolomného” – r, l, ŕ, ĺ či tzv. mäkkých konsonantov ako č, ď, ž, š, dž, ď, ť, ň, ľ.
č čokoláda, Čína
ď ďakovať, ďalej
ľ ľad, ľahký
ň koňak, vaňa
š študent, šalát
ť ťava, šťastie
ž žirafa, žurnalistika
Svojrázne sú aj spoluhláskové skupiny ch a dz, dž, ktoré tak ako vokalické diftongy vyslovujeme ako špecifický zvuk:
ch chirurg, chlapec
dz schôdza, cudzinec
dž džem, dżez
Slovenčina vtedy aj dnes
Približne v 10. storočí sa z praslovančiny odčlenil jazyk západných Slovanov, z ktorého sa napríklad okrem češtiny a poľštiny vyvinula aj slovenčina. V úradnom styku sa na území Slovenska používala latinčina, neskôr aj nemčina, maďarčina a čeština, v rovnakom čase sa darilo aj rôznym slovenským dialektom. Najvýraznejšie diferenčné zmeny slovenčina prekonala v 10. – 12. storočí. V 16. – 18. storočí sa na území Slovenska používala ako kultúrny jazyk čeština, ale už aj niekoľko variantov kultúrnej slovenčiny: kultúrna západoslovenčina, stredoslovenčina a východoslovenčina. Od konca 18. storočia sa začínajú pokusy o formovanie spisovnej slovenčiny. Prvou významnejšou bola iniciatíva Antona Bernoláka, ktorý založil svoju kodifikáciu na západnej kultúrnej slovenčine (1787), Ľudovít Štúr o viac než polstoročie neskôr vychádzal zo stredoslovenského základu (1863). Jeho kodifikácia sa veľmi skoro ujala a po viacerých úpravách trvá prakticky až dodnes.
V súčasnosti je slovenčina sebavedomým dynamickým jazykom s bohatým štýlovým rozvrstvením. Slovenská republika patrí k nemnohým európskym krajinám, ktoré sa rozhodli status jazyka deklarovať aj zákonom. Už od roku 1995 sa preto slovenčina považuje za štátny jazyk a o jeho kodifikácii sa rozhoduje na Ministerstve kultúry SR.
Slovenčina vo svete
Slovenský jazyk je oficiálnym jazykom Slovenskej republiky. Hovoria ním však aj stovky tisíc ľudí v USA, Kanade a Českej republike, v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku či Chorvátsku a inde. Záujem o štúdium slovenčiny už viac než päťdesiat rokov pretrváva aj vďaka centru slovenčiny ako cudzieho jazyka Studia Academica Slovaca na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a jeho mnohým vzdelávacím programom a učebným materiałom (napr. séria učebníc Krížom-Krážom). Na diaľku možno slovenčinu študovať prostredníctvom e-learningových vzdelávacích programov e-slovak.sk a myslovak.sk.
Autor: Júlia Vrábľová, podľa publikácie Prvá pomoc po slovensky (Vrábľová a kol.)
Ilustrácie: Oto Chovanec
Mnohojazyčný portál na učenie sa slovenčiny: slovake.eu
